Čo si prinášame k vode

Rybačka bývala útočiskom. Miestom, kde sa dalo uniknúť od hluku a chaosu sveta. A predsa – akoby sa čoraz častejšie stávalo, že aj pri vode cítiť napätie. Nervozitu, ktorá nás prenasleduje všade: v uliciach, v práci, doma, na sociálnych sieťach. Niet pochýb, že rýb v riekach je menej. A rovnako menej je úprimnosti medzi ľuďmi.

Zmena vzťahov

Rybári sa míňajú pohľadom. Tam, kde kedysi stačilo kývnuť hlavou a povedať "dobrý", dnes býva neraz ticho. Na miestach, ktoré by mali byť posvätným priestorom harmónie, cítiť niekedy viac napätia než na parkovisku pred supermarketom.
Kto si prisvojil kus rieky bez ohľadu na ostatných?
Kto chytá na člne kde chce a nezaujíma ho túžba iných po pokoji?
Kto má pocit väčšieho právo na vodu?

Malý obraz veľkého sveta

Je to len malý obraz veľkého sveta.
Sveta, v ktorom sa stále viac presadzuje agresivita. Pocit, že "ja na to mám právo". A predstava, že ustúpiť je prejavom slabosti.
Keď si k vode prinesieme nervozitu z mesta, ťažko tam nájdeme pokoj..
A pritom stačí málo – obyčajný úsmev, pozitívne slovo-dve, ktoré nič nestoja, ale dokážu zmeniť atmosféru. A odcudzenosť, neprajnosť či až nevraživosť sa dokáže zázračne zmeniť na obyčajnú ľudskú blízkosť, kolegiálnu prívetivosť, pohodu. Dávku napätia môže vystriedať pokoj, ktorý je dnes pre mnohých vzácnejší než samotný úlovok.

Každé gesto niečo znamená

Niektorí povedia: treba sa prispôsobiť, byť ticho, ustúpiť, ignorovať. Iní zas: treba sa ozvať, postaviť sa, nedovoliť. Pravda je, že ani jedno nie je ľahké. Lebo žijeme v špirále permanentnej celospoločenskej agresivity. Ale jedno isté je – každé naše gesto niečo znamená. Každý pozdrav. Aj každé mlčanie.

Voľba

Môžeme si vybrať, čo k vode prinášame. 
Agresivitu, ktorú v sebe možno už ani nevnímame. Alebo pokoj, ktorý v sebe možno už ani nehľadáme.
Je to voľba, ktorú má každý z nás.